Žijete zmysluplne? Ak máte pochyby, tak tento článok Vám otvorí oči

Po tom, ako ukončíme štúdium na strednej škole, očakáva sa od nás, že pôjdeme študovať vysokú školu a po jej úspešnom ukončení si nájdeme naše prvé „skutočné“ zamestnanie. Úplne najlepšie by bolo, keby to bola nejaká korporácia, v ktorej budeme ako také potkany zatvorení osem hodín denne v priestoroch s klímou, umelým svetlom a ľuďmi, ktorých možno nemáte radi. A k tomu všetkému ešte aj robiť niečo, čo vás nebaví a navyše za peniaze, ktoré vám sotva stačia na pokrytie nevyhnutných výdavkov, nieto ešte na zábavu.

Ale veď z niečo predsa musíme žiť, všakže? Tak tam budeme poslušne chodiť, zatiaľ sa uskromníme a znížime svoje nároky na život. Ešte som neskončila… a za celý rok si môžete vziať dovolenku len 20/25 dní! Toto je vaša predstava života na najbližších 40+ rokov??? Ak chcete takto žiť, je mi to naozaj ľúto, pretože toto nie je život, aký si ľudia zaslúžia!!!

PREBUDENIE

Po čase zistíme, že nežijeme, len prežívame. Päť dní v týždni, deň za dňom, ako múmie chodievame do práce a hovoríme si, že sa nevieme dočkať víkendu. Myslíme si, že toto je naše životné poslanie. Myslíme si, že takto má vyzerať zmysluplne prežitý život. Položme si otázku, či nás takýto spôsob života naozaj napĺňa. Nesnaží sa človek po celý čas o to, aby našiel zmysel svojho života?

Ja osobne si myslím, že zmyslom nášho života by mala byť radosť z práce, zo sebarealizácie a z vecí, ktoré robíme. Podľa jednej štúdie, ktorú som čítala, túžbou väčšiny ľudí je niečo po sebe zanechať, urobiť niečo významné, niečo, čo v tomto svete zanechá ich odtlačok. Ľudia potrebujú cítiť, že sú pre tento svet dôležití.

Ja napríklad nepotrebujem, aby ma ľudia zbožňovali alebo uznávali, či dokonca nosili na rukách ako bohyňu. Na to, aby som poznala svoju hodnotu pre tento svet, nepotrebujem nikoho uznanie. Stačí mi jednoduchý úsmev na tvári, to je celé. Úsmev na tvári je pre mňa väčšie zadosťučinenie ako tisíc ďakovných slov. Keď si uvedomím, že miliardy ľudí po celom svete sa dobrovoľne podujala žiť tento štýl života, tak tomu, úprimne, nerozumiem.

Čo je otrávené ovzdušie, že sa všetci boja ísť si za tým, po čom v živote naozaj túžia? To naozaj takmer všetci rezignovali a uspokojili sa s almužnou, ktorú im tento systém vládnuci svetu dáva? Alebo sme natoľko zleniveli, že sme pohodlní niečo pre seba urobiť a vyjsť zo svojej zóny komfortu? Pýtam sa, ako je to možné? Ako je možné, že ľudí práca a celkovo ich životný štýl očividne nebavia a aj napriek tomu to nezmenia?

Sme príliš zaneprázdnení na to, aby sme si užívali život a každodenné čarovné maličkosti. Položte si jednoduché otázky a zamyslite sa: Koľko krásnych momentov, výletov, kútov sveta ste v živote zažili, videli? Koľko momentov ste stratili tým, že ste sa stále zamýšľali nad tým ďalším momentom (raz sa tam pôjdem pozrieť, jedného dňa si to kúpim, pôjdem tam, keď budem mať viac času…) a pritom ste si nevychutnávali prítomný okamih, pretože ste boli príliš zaneprázdnení prácou alebo príliš unavení a vystresovaní z dnešného rýchleho životného štýlu, ktorý ste si sami zvolili?

V priebehu svojho doterajšieho života som pochopila, že všetko, čo v živote máme, je práve tu a teraz! Poďte toto všetko zmeniť a objavte svet, ktorý na vás čaká tam vonku. Osloboďte sa z väzenia, ktoré ste na seba uvrhli, pretože život má byť o prežitých krásnych momentoch. Nehovorím, že máte dať v práci zo dňa na deň výpoveď, ale začnite s malými krokmi, vďaka ktorým sa začnete cítiť viac živými.

Uzavrite sami so sebou dohodu, že pôjdete každý víkend niekam na výlet či na prechádzku… Skrátka buďte vonku a uvidíte, že čím dlhšie to budete robiť, tým viac zo sveta budete chcieť vidieť a vaše vzdialenosti sa začnú predlžovať. Začnete hľadať spôsoby, ako môžete cestovať, tráviť čas s rodinou, venovať sa svojim koníčkom a nebyť v práci, ktorá vás nenapĺňa

Vymeňte stres za meditácie, administratívne budovy za domček alebo byt v krajine, kde je po celý rok leto, vymeňte vysedávanie pred televízorom za prechádzky po pláži alebo lese, zahoďte telefóny, iPady. Majte otvorené oči a sledujte, čo sa okolo vás deje. Vytvárajte vo svojom živote momenty, ktoré si budete navždy pamätať a na ktoré budete s láskou spomínať.

A aby ste si nemysleli, že vám tu idem kázať o niečom, čomu sama nerozumiem, v skratke vám rozpoviem svoj príbeh.

Ja sama som sa stala človekom, ktorého som opísala vyššie. Vyštudovala som vysokú školu, potom som sa zamestnala a začala sa naháňať za lepšou pracovnou ponukou, za lepším platom a zrazu som v práci trávila viac času, ako by som mala. Toto všetko na úkor svojho zdravia, času, života, rodiny, priateľov… Keď som sa po prvýkrát zamestnala, tiež som si myslela, že toto bude to, po čom som naozaj túžila. Vďakabohu, pomerne rýchlo som prišla k prebudeniu a zistila, že na dobrého zamestnanca nie som práve ideálny typ

Došlo mi, že ma to neuspokojuje, ale ubíja. Ubíja ma pocit, že mám niekoho počúvať, žiadať o to, aby som si mohla vziať dovolenku, pýtať sa, kedy mám prísť do práce a kedy môžem odísť… Vytáča ma pocit, že v prípade, že v práci urobíte nejakú chybu, zamestnávateľ sa vám pozrie do tváre, začne sa s vami baviť povýšeneckým tónom v hlase a jasne vám dá najavo, že na vaše miesto čaká kopu iných ľudí, a teda hocikto vás môže nahradiť v danom momente.

Vaši kolegovia na vás za chrbtom žalujú a nemajú dostatok odvahy povedať vám, čo majú za problém, priamo do tváre.

SR…Ť NA TAKÝTO ŽIVOT.

Vždy cez prestávku vypadnem von na prechádzku do parku, ktorý mám len na skok od práce. Naobedujem sa tam, vyvetrám hlavu, odreagujem sa od tej umelej reality a v hlave splietam plány do budúcnosti. Baví ma pozorovať mamičky, ako sa hrajú so svojimi deťmi, počúvať štebot vtáčikov, cítiť čerstvý vzduch. Mám taký zvyk, že si vždy odtrhnem nejaký kvet, ktorý v tom období práve kvitne, počas prechádzky vdychujem jeho krásnu vôňu a cítim sa pri tom tak zvláštne pokojne. Začnite sa zamýšľať nad svojím životom a niečo pre seba urobte. Nehovorím, že to bude ľahké, keby to bolo ľahké, robil by to naozaj každý. Kto chce, hľadá spôsoby. Kto nechce, hľadá dôvody.

Začala som si plniť svoje sny, ktoré som niekoľko rokov odkladala, pretože som sa bála začať si ich plniť. Začala som písať knihu, ktorú vydám už tento rok, ja sama! Začali sme s mužom viac cestovať a namiesto zhromažďovania majetkov, handier, áut a iných sprostostí sme začali zbierať momenty, presne tie momenty, o ktorých som písala vyššie.

Začali sme pracovať na tom, aby sme mohli odísť z tejto krajiny a žiť život podľa našich predstáv. Vymýšľame rôzne podnikateľské projekty, ktoré sa chystáme v blízkej budúcnosti realizovať, a ktoré nám zabezpečia príjem, vďaka ktorému môžeme žiť kdekoľvek na svete, pretože budeme pracovať len cez počítač.

ZUZANA KOSECOVA
Som obyčajná žena s neobyčajnými zážitkami. Prežila som ťažkú autonehodu, vďaka ktorej som dostala možnosť vidieť, čo nas čaká po smrti. Svoje prežitky chcem predať ďalej, aby som pomohla tým, ktorí majú podobný zážitok a nevedia si s ním dať rady. Naučím ťa spracovať tvoju ťažkú skúsenosť, zážitok a navediem ťa na cestu, aby si sa navrátil k svetlu, ktoré v tebe prebýva a mohol opäť žiť naplno. Zaujíma ťa kto je Zuzana Kosecová? viac sa o jej živote dočítaš na tomto odkaze. na tomto odkaze >>.http://zuzanakosecova.sk/muj-pribeh-2/
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len na účely vyriešenia tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov