ŽIVOT PO živote. Nová, krásna forma vnímania smrti

Možno si týmto svojím názorom pohnevám mnoho ľudí. Aj tak to však musím napísať, pretože veľa ľudí si neuvedomuje, aký je to v skutočnosti problém, a možno týmto článkom niektorých privediem k duševnému prebudeniu. V prvom rade chcem upozorniť na to, že svojím článkom nechcem nikoho uraziť, iba poukázať na určité skutočnosti. Možno tým niekomu otvorím oči. V žiadnom prípade nechcem nijako podkopávať vieru v Boha, iba zaslepenú vieru v cirkev! Som človek, ktorý má úplne iné zmýšľanie ako 95 % ľudí. Považujem sa za praktického človeka, ktorý premýšľa nad vecami a nad tým, aký dosah budú mať moje rozhodnutia a skutky na ľudí, zvieratá, ako aj na našu krásnu a jedinú Zem.

Smrť je v dnešných časoch chápaná veľmi negatívne a depresívne. Človek vidí smrť ako koniec všetkého a táto predstava je zdrojom veškerého utrpenia. Pritom by to však mohlo byť úplne inak. Smrť v skutočnosti nie je koniec, iba premena energie. Ľudia, ktorí mali skúsenosť so smrťou ako ja, to vedia. Po tom, ako naše fyzické telo zomrie, naša duša žije ďalej. Je len v inej forme, v oveľa krajšej, akou je tá, ktorú žijeme teraz… Smrť by sa podľa mňa mala oslavovať ako začiatok, vznik, prerod niečoho nového. Ja osobne smrť vnímam ako proces húsenice v kukle, z ktorej sa vykľuje krásny motýľ. Áno, toto je presný príklad – húsenica = telo v kukle, motýľ = duša po smrti.

Raz som na internete našla stránku, kde dvaja bratia prišli s neskutočne krásnym nápadom, ako si uctiť zosnulých novou formou. Tá sa diametrálne odlišuje od tej tradičnej.                                        Tu je stránka: http://www.hrobovedoplnky.sk/www-hrobovedoplnky-sk/eshop/8-1-URNY-URNOVE-SCHRANKY/-4-/5/524-BIOS-URNA-buk

Tvorcovia takzvanej bio urny vidia smrť ako katalyzátor pre nový život. Vytvorili urnu, ktorá sa dá naplniť popolom zosnulého a následne zasadiť do zeme. Nakoniec z nej vyrastie strom. Bios Urn je vyrobená zo 100% biologicky rozložiteľných materiálov, vo vnútri obalu obsahuje špeciálnu kapsulu so zmesou pôdy, semien a minerálov. Namiesto mramorového náhrobku tak z miesta posledného odpočinku vyrastie nový život. 

Položte si ruku na srdce a úprimne mi povedzte, čo by ste uprednostnili. Chodievať na cintorín viesť rozhovor s vaším zosnulým, kde všade navôkol vidíte len samý smutný pohľad trúchliacich? V najhoršom prípade môžete vidieť, ako znovu niekoho pochovávajú do zeme a okolo je kopec plačúcich ľudí a veľa negatívnej energie. Alebo by ste radšej šli do krásnej prírody alebo sa u vás v záhrade rozprávali a tešili sa z toho, ako sa stromu darí a že člen vašej rodiny sa stal súčasťou prírody?

Celá záležitosť, ktorá je spojená so smrťou človeka, je jeden veľký biznis. Namiesto toho, aby mali rodinní príslušníci v období trúchlenia čo najmenej starostí s vybavovaním a zháňaním financií, a veľakrát to nie je malá finančná čiastka, musia absolvovať podľa mňa absurdnú tortúru pozostávajúcu z hľadania pohrebnej spoločnosti, rakvy, miesta na kar, objednania vencov, kvetov atď.

Je smutné, že na Slovensku máme viac cintorínov ako detských ihrísk, kde by sa deti mohli hrať. Smutné je aj to, že miesta na cintorínoch sa míňajú a o takých 10 rokov už nebude miesto pre ďalšie hroby. Jedine, že by si správa cintorína opäť odkúpila, podotýkam úrodnú pôdu, kde by mali miesto pre ďalšie hroby. Mrzí ma, že ľudia si myslia, že musia preukazovať zosnulému úctu práve formou pohrebu (inhuminácie), teda rakvového hrobu. Možno si zosnulý ešte počas života želal takúto formu pohrebu, ale dám ruku do ohňa za to, že po smrti je mu to úplne jedno. Keď ešte žil, hovorilo za neho jeho ego, avšak po smrti za neho konečne prehovára jeho duša. Duša je po smrti oslobodená od všetkého povrchného, hmotného. Duši je jedno, či bude mať krásnu drevenú a naleštenú rakvu, alebo len tú najobyčajnejšiu. Duši je jedno, či bude mať na hrobe obyčajný drevený kríž alebo kamenný pomník. Naozaj im je to jedno… Jediné, čo ich trápi je, že nechcú, aby ste trpeli a báli sa o nich, pretože im je dobre a sú na tom najkrajšom mieste plnom lásky, harmónie a pokoja. Určite sa na vás nebudú hnevať, ak im na pohreb kúpite tie najlacnejšie veci alebo ich dáte spopolniť.

Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať. Rozprášenie telesných pozostatkov zosnulých alebo uchovávanie urny mimo cintorína sa protiví kresťanskej viere.

 Teraz sa skúste zamyslieť, prečo??? Odpoveď vás musí štípať na jazyku! Pretože cirkev by tak prišla o veľké množstvo milodarov, ktoré dostane od veriacich počas pohrebov, a takisto by boli stratoví v rámci prenájmov hrobových miest.

Mrzí ma, že ľudia si neuvedomujú alebo pred tým len zatvárajú oči, ako zaťažujú životné prostredie tým, že niekoľkokrát do roka kupujú umelé kvety a vence, ktoré sa každoročne vyhadzujú. Nikto z nich sa nezamyslí nad tým, že je napríklad 89 000 hrobov a minimálne na 70 000 z nich ľudia kúpia umelú ozdobu, ktorá po niekoľkých mesiacoch skončí v koši. Väčšina ľudí kupuje takéto hlúposti na každú príležitosť. Zosnulý mal narodeniny, výročie smrti, Dušičky, alebo len tak…

Poďme si to spočítať:

1 hrob má za rok 4 ks umelých kvetov alebo vencov x 70 000 hrobov = 280 000 vencov, kvetov, sviec, ktoré skončia v kontajneri. Môj skromný odhad!!! TO SOM TERAZ NAPÍSALA POČET NA JEDEN CINTORÍN. SKÚSTE SI ZISTIŤ, KOĽKO JE NA SLOVENSKU CINTORÍNOV A HROBOV A SPOČÍTAŤ SI, KOĽKO ODPADU Z HROBOV SA NA CELOM SLOVENSKU ROČNE VYHODÍ. TO ČÍSLO BUDE TAKÉ OBROVSKÉ, ŽE SA VÁM Z TOHO ZATOČÍ HLAVA. ĽUDIA, UVEDOMTE SI, ŽE KEĎ NIEČO SKONČÍ V KOŠI, NEZNAMENÁ TO, ŽE TO ZMIZNE!!! ONO TO NEZMIZNE, POKIAĽ SA TO NEDÁ DO SPAĽOVNE, KTORÁ OHROZUJE NAŠE ZDRAVIE A ZVYŠUJE EMISIE OXIDU UHLIČITÉHO!!! V DRUHOM PRÍPADE SA TO BUDE NIEKOĽKO XY ROKOV ROZKLADAŤ NA SKLÁDKE!!! 

Spopolnenie je otázka na danú problematiku. Nielen, že je to praktické, je to aj finančne omnoho menej náročné. Zatiaľ čo tradičný pohreb vás bude stáť cca 1000 eur +, spopolnenie stojí do 500 eur.

Ľudia žijú v zbytočnom náboženskom strachu a tlaku, ktorý vybudovala „skvelá cirkev“. Ak nebudú pochovaní podľa týchto náležitostí, nedostanú sa do neba. Avšak keď sa na to pozriete z druhej strany, tak je to spôsob, ktorým si cirkev vydranká ďalšie peniaze od svojich poslušných veriacich. Nemusíte chodiť do kostola, klaňať sa farárom a dávať im milodary a peniaze za pomoc, ktorú vám oni nikdy neposkytnú, ale Pán Boh áno. Boh vaše peniaze nepotrebuje, len vašu lásku a modlitby.

Absolvovala som už pohreb a nedá mi nespomenúť, že v smútočnej miestnosti, kde sa rodina a známi lúčili so zosnulým bola urna, kde mohli vhadzovať milodary, teda peniaze pre cirkev. Prišlo mi to naproste choré a šialené. Viete, koľko babičiek a deduškov tam zo svojho úbohého dôchodku vhodilo pár drobných? Niektorí hodili aj 5 eur a poviem vám, bolo ich dosť. A pritom každý týždeň pri nedeľnej omši miništranti vyberajú dobrovoľné príspevky od svojich veriacich. Málokedy sa stane, že niekto neprispeje, nedajbože, išiel by za to do pekla! To, že v niektorých krajinách už v kostoloch nainštalovali platobné terminály, aby mohli veriaci platiť bezkontaktne, je podľa mňa absolútny vrchol drzosti! Bohužiaľ, veriaci človek je zaslepený klamstvami, ktorými mu cirkev už odmalička vymývala mozog, a tak sa to prenáša z generácie na generáciu.

Keby ľudia vedeli, že katolícka cirkev je najbohatšia mocnosť na svete, určite by jej toľko peňazí nedávali. Najväčšia sranda na tom je, že katolícka cirkev po celé stáročia zakrýva, koľko vlastní majetku. Aj človek so zdravým sedliackym rozumom vie, že ak je cirkev čestná a pritom nie je bohatá, nemá predsa čo skrývať. Všakže? Cirkvi k tomu všetkému prispieva ešte aj štát, a to niekoľkými miliónmi eur ročne. Myslíte si, že existuje daňové priznanie z milodarov, ktoré kostol dostane od svojich veriacich? Nikto tak nevie, koľko získaných nezdanených peňazí cirkev získa a už vôbec netuší, na čo ich minie.

A preto ja budem vychovávať svoje deti tak, aby mali zmýšľanie ako 5 % populácie, a teda neboli len ovcami tohto systému. Budem ich učiť, že smrti sa nemusia báť, pretože smrť nie je žiadne mučenie. Je to proces krásnej, prirodzenej premeny, oslobodenia, vzkriesenia, zániku starého a vzniku niečoho nového. Budem ich viesť k viere v Boha, avšak nikdy nie k viere v cirkev. Budem ich učiť, že keď nastane čas pre ich domáceho miláčika alebo keď nastane čas ich rodičov, neznamená to, že už viac neexistujeme. Práve naopak, kedykoľvek sme pri nich, len tomu musia veriť celým svojím srdcom. Budem ich učiť, že smrť nedokáže pretrhnúť silné puto, ktoré si duše medzi sebou vytvorili počas života. A na záver chcem, aby sa každý deň radovali z ich zasadeného stromu.