Som obyčajná žena s neobyčajnými zážitkami.

Prežila som ťažkú autonehodu, vďaka ktorej som dostala možnosť vidieť, čo nas čaká po smrti. Svoje prežitky chcem predať ďalej, aby som pomohla tým, ktorí majú podobný zážitok a nevedia si s ním dať rady.

Kto som...

Moje meno je Zuzana Kosecová, mám 28 rokov a narodila som sa v Bratislave, kde aj žijem. Takto odpovedá väčšina ľudí...

Poďme teraz trošku viac do hĺbky o tom, kto v skutočnosti som...

Po celý svoj život som v duchu tak akosi tušila, že som iná ako ostatní. Iná v zmýšľaní, iná v spájaní si vecí do celkov, iná v intuícii. Cítila som, že môj život je predurčený na niečo veľké. Dnes už viem, že som duša, ktorá je reinkarnovaná v tomto tele, v tomto svete, v tomto živote a mojou úlohou je učiť druhých o láske, slobode, živote, pravých hodnotách, živote po smrti, anjeloch a dušiach mŕtvych. Cítim, že toto bude moja „posledná jazda“ a na jej konci bude môj osud naplnený.

Môj príbeh...

Keď sa zamyslím nad svojím životom, v podstate si žijem nad slovenské pomery. Mám 28 rokov a mám už svoje vlastné bývanie, ktoré budem splácať ďalších krásnych 3000 rokov, kým bude úplne moje.

Poďme ale k podstate, chcela som tým povedať, že som zabezpečená,

  • mám prácu, za ktorú mi slušne platia,
  • muža, ktorého milujem,
  • najlepšiu kamošku v podobe štvornohej sučky Poppy,
  • rodinu, ktorú ľúbim,
  • super svokru,
  • malý okruh verných priateľov,
  • zdravie, ktoré mi slúži,
  • každý deň mám na stole chutné, zdravé jedlo a strechu nad hlavou.

Za toto všetko som nesmierne vďačná. Úprimne, asi polovica ľudí na tejto planéte nemá to, čo ja, a to je smutné... Žiaľbohu, takýto svet sme si sami vytvorili. Napriek všetkému, čo mám, nežijem život podľa svojich predstáv. Stala som sa otrokom tejto doby a rozhodla som sa, že si nájdem cestu, ako žiť život, v ktorom si nebudem musieť brať dovolenku.

Musíš toto. Musíš tamto...

Ako väčšina z vás, aj ja som bola vychovávaná v staromódnom kruhu... Musíš sa v škole dobre učiť, aby si to ďaleko dotiahla, potom musíš ísť na vysokú školu, lebo to je základ... Myslím si, že základom je, že mám základné vzdelanie, či nie? A potom si musíš nájsť dobrú prácu, kde budeš mať pravidelný príjem, ktorý ťa uživí.

Stále odniekiaľ počuť: Musíš toto. Musíš tamto... Ja tvrdím, že jediné, čo musím, je raz zomrieť. Okrem toho nemusím nič iné!!!

Moje zmýšľanie bolo vždy rebelské, ale táto doba ho utíšila, podľahla som a tým vo svojich vlastných očiach zlyhala. Chcela som sa stať úspešnou karieristkou alebo si vybrať tú ľahšiu cestu a dobre sa vydať. Jednoducho ma do veľkej miery ovládla moc peňazí. Stala som sa povrchnou, plytkou bytosťou, ktorá sa povyšovala nad ostatných, za čo nie som hrdá, ale beriem to tak, že sa to malo stať.

Zastavila ma až ťažká autonehoda

Bola som mladá a hlúpa, plná mylných predstáv o živote a o tom, ako svet reálne funguje. Hovorí sa, že s vekom prichádza rozum, tak ja som toho čistým príkladom. Z toho, že som vo svojom živote urobila veľa chýb, si ťažkú hlavu nerobím, to predsa k mladému veku patrí. Kedy máme lepšiu príležitosť robiť chyby, ako keď sme mladí?

V živote sa predsa najlepšie učíme z neúspechov, nie z úspechov. Keď sa spätne obzriem, musím poznamenať, že život mi priniesol do cesty iba lekcie, ktoré som dokázala zvládnuť a z ktorých som sa mala čo učiť pre svoj budúci rozvoj.

Doteraz najväčšou lekciou, ktorú som vo svojom živote dostala, bola autonehoda. Ťažká autonehoda, pri ktorej vyhasol jeden mladý život.

Nahliadnutie za oponu

Ja som to prežila s ťažkými zraneniami. Som taký nezmar, ale už iba v dobrom slova zmysle. ;) Po autonehode, keď ma ľudia ľutovali za to, čo sa mi stalo, som si robila srandičky a hovorila im, že som to prežila, lebo ešte musím niekomu zničiť život :D...

Mala som možnosť vidieť, čo nás čaká po smrti, mala som možnosť počuť svojho anjela, mala som možnosť rozprávať sa s dušou svojho mŕtveho kamaráta...

Tieto zážitky boli natoľko silné a ovplyvnili ma do takej miery, že sa zo mňa stal úplne iný človek - stal sa zo mňa lepší človek. Človek, na ktorého som hrdá. Pri tej bolesti, či už na tele alebo na duši, som v skutočnosti rástla a rástla aj moja duša – pri sebazapieraní, sebaprekonávaní a prekonávaní každodenných problémov.

Vďaka tejto udalosti a svojim prežitkom som sa doslova premenila zo škaredej húsenice na krásneho, slobodného motýľa. Svoj príbeh chcem zdieľať s ostatnými, pretože som prežila tragédiu, ktorú som ťažko znášala a veľmi som si želala mať pri sebe niekoho, kto by mi povedal tie správne slová, pochopil ma a dal mi radu.

Rozhodla som sa napísať knihu Život v mojich rukách, ktorá bude dostupná v kníhkupectvách alebo na mojom blogu. Dúfam, že vám moja kniha čo najviac pomôže vo vašom trápení, nech už sa týka čohokoľvek. Želám si, aby vás inšpirovala a dodala vám silu a nádej pre lepšie zajtrajšky.

Želám si jednu vec. Ak veríte tomu, čo je napísané v tomto článku a čo si môžete prečítať aj v mojej knihe, šírte to ďalej, pretože svet potrebuje nádej, potrebuje vedieť, že je tu pre nás niečo viac, ako len tu a teraz. Ľudia potrebujú vedieť, že aj keď sa cítia sami, v skutočnosti sami nikdy nie sú. Ľudia potrebujú dôkaz, že smrťou sa nič nekončí.